Dňa 15. októbra 2019 sa v Prahe v rámci Festivalu demokracie uskutočnila panelová diskusia  k téme Deinštitucionalizácia v Českej republike s názvom (Ne)zapomenutelní. Aj keď sme sa jej osobne nemohli zúčastniť, sme veľmi radi, že môžeme zdieľať pozorovania Eleny Martinovičovej. Zazneli tam dve myšlienky, ktoré podľa nej stoja za zamyslenie aj v slovenskom kontexte.

1. Ako môže presvedčiť kompetentných o nevyhnutnosti zmeny, keď veľmi spoločnosť len veľmi málo vie o negatívach, ktoré so sebou prináša inštitucionálna starostlivosť?
2. Pri plánovaní transformácie je potrebné začať tými, ktorí sú NAJVIAC odkázaní na podporu.

(Ne)zapomenutelní. K otázke „Prečo viac než 67 tis. ľudí uviaznutých v ústavoch a liečebniach obišla vlna slobody deväťdesiatych rokov a zostáva im zatvorená cesta k napĺňaniu ľudských práv?“ debatovali rôzni aktéri (rodičia detí so postihnutím, ľudia s postihnutím, manažéri zmien, inovátori, politici, právnici):

• Vladimír Špidla – riaditeľ Masarykovej demokratickej akadémie,
• Soňa Vávrová – prodekanka pre vedu a výskum Fakulta sociálnych štúdií Ostravskej univerzity,
• Jiří Navrátil – námestník predsedu Moravskoslezského kraja,
• Milan Šveřepa -riaditeľ Inclusion Europe,
• Šárka Jelínková -senátorka,
• Eva Bajgerová – po 26tich rokoch odišla z ústavu,
• Markéta Pilná – matka mladého muža žijúceho v ústave,
• Daniel Rychlík – vedúci odboru sociálnych vecí Moravskoslezský kraj,
• Terezie Hradilková – predsedkyňa JDI Jednota pro deinstitucionalizaci a t.č. riaditeľka ústavu,
• Vít Janků – riaditeľ ústavu v transformácii,
• Veronika Vítková – z kancelárie ombudsmanky a moderátor Petr Třešňák.

Na úvod vystúpila prijímateľka sociálnej služby Eva Bajgerová, ktorá rozprávala o svojom živote, o tom ako žila v ústave a tom ako mala šťastie, že dostala šancu najprv vyskúšať chránené bývanie a toho času už jej je poskytovaná sociálna služby formou podpory samostatného bývania. Spontánne rozprávala o tom, ako sa jej život zmenil, ako si uvedomila čo všetko dokáže,  že má možnosť výberu, slobody, pochválila sa aj tým, že má priateľa a do budúcna si želá spoločné bývanie s ním.

Následne dostala slovo p. Pilná – matka mladého muža Mareka, ktorý žije v ústave. Marek nie je spokojný s tým, že žije v ústave, pretože tam sa nič nerobí, nikto sa mu nevenuje z dôvodu nízkeho počtu zamestnancov a preto bola pani Pilná nútená k zmene pracovného úväzku, pracuje na polovičný pracovný úväzok, snaží sa mať syna čo najčastejšie doma, v podstave Marek je v ústave, len vtedy keď si jeho mama potrebuje oddýchnuť. No napriek tomu, že Marek trávi minimum času v ústave, rodina za miesto musí platiť, je im vrátená len časť financií za stravu, čo je pre nich veľmi finančne náročné. Ústav má právo na všetky Marekove financie, zostáva mu len 15% z invalidného dôchodku čo je zo zákona. Uvítali by komunitné sociálne služby šité na mieru, kde by sa prijímateľom venoval personál.

Po týchto dvoch vstupoch dostali odborníci otázku, Aké sú dôvody zastavenia procesu Deinštitucionalizácie sociálnych služieb v Českej republike, nakoľko Česká republika urobila obrovský krok ohľadom osôb so zdravotným postihnutím, prečo sa v procese nepokračuje? 

Jedným z dôvodov je aj myslenie verejnosti, taktiež ťažké hľadanie vhodných budov, bytov, ďalším názorom bolo, že politika sociálnych služieb sa riadi rôznymi názormi, pohľadmi, no nehovorí sa o tom s prijímateľmi sociálnych služieb – nedáva sa im dostatočný priestor v rámci rozhodovania, aké sociálne služby by to mali byť a pre koho. Stále osoby so zdravotným postihnutím berieme ako objekt pomoci, charity, neberieme ich ako rovnocenných partnerov – rovný s rovným. Ďalší zaujímavý postreh je, že proces deinštitucionalizácie je pozastavený preto, že určitým ľuďom došlo, že to fakt ide – robiť komunitné sociálne služby zamerané na človeka, no problém je v zásade v tom, že by určitý ľudia prišli o biznis. Ďalším spomínaným dôvodom je aj poznatok, že Česi sú najmenej solidárnym národom zo všetkých krajín EÚ, majú konzervatívny postoj, sú morálne militarizovaná spoločnosť, spoločnosť nie je schopná prevziať zodpovednosť, riziko. Nepomáha ani kultúrny boj v rámci školskej inklúzii. Spomenutým dôvodom bola aj moc, ktorej by sa museli určité skupiny vzdať, jedná sa o moc o financie, moc o rozhodovaní. Sú určité skupiny, ktoré majú iné záujmy ako je DI a preto proces DI nejde, tak ako bol naplánovaný. To čo je „neprípustné“ to je neprajné a treba sa toho zbaviť, zavrieť, aby to nebolo vidieť. Samotné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny predstavilo koncepciu, ktorá nie je dvakrát šťastná, no na druhej strane žiadna otvorená reakcia na ňu do dnešného dňa nie je.

Zástupca Moravskoslezkého kraja sa vyjadril, že občania so zdravotným postihnutím majú právo žiť medzi nami a my im to právo máme zabezpečiť. Zmena myslenia spoločnosti je urputný zápas deň za dňom, minúty za minútou. Žiť v inštitúcii nie je normálne. Podľa neho je veľmi dôležitá spolupráca Ministerstva školstva, Ministerstva zdravotníctva a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Moravskoslezký kraj plánuje pokračovať v transformácii sociálnych služieb, dokonca už majú nastavené aj financovanie, v kraji je politická podpora. Je veľmi dôležité, aby si už študenti sociálnej práce uvedomovali čo je žiadúce v sociálnej práci a v sociálnych službách a čo žiadúce nie je.

Zaujímavými postrehmi prečo proces DI stagnuje boli: nedostatočná osveta procesu DI a celkovo sociálnych služieb zo stany nás všetkých, v Českej republike ubúda žiadostí o umiestnenie do inštituciálnych sociálnych služieb, kontrola kvality sociálnych služieb ide úrovňou veľmi dole – čo je veľmi zlé, chýba kontrola ako sa v zariadeniach sociálnych službách žije, prečo ten prijímateľ sociálnej služby je v inštitúcii, nízke vedomie spoločnosti o tom, čo je v ústavoch, ako tam ľudia žijú – vyplýva aj z toho, že je tzv. neprípustné až zakázané hovoriť o tom čo je v ústavoch zlé a následne je ťažké meniť niečo o čom sa nehovorí, pritom často sa rieši zneužívanie osôb so zdravotným postihnutím, násilie, … Je potrebná kontinuita procesu – pomenovať veci, tak ako sú, ako sa dejú. Kde nie je žalobca – nie je sudca. Zvyčajne hlavnými spúšťačmi k zmene sú škandály, ktoré sa prevalia.

Odborníci radia: aktivizmus, ktorý by mal vychádzať oddola, t.j. od rodičov, priateľov, mali by sa organizovať. Vznikanie svojpomocných skupín. Medzi prvými by mali z ústavov odchádzať tí, ktorí sú najviac odkázaní, mala by vzniknúť sieť komunitných služieb, v prípade odporu zo strany spoločnosti, komunity radia opýtať sa tých, ktorí sú v odpore, či chcú tých ľudí zavrieť naspäť do ústavu, kde boli? Na danú otázku už odpovedajú, že to zase nechcú. Dať mladým ľuďom možnosť zažiť osobnú skúsenosť s ľuďmi s ťažkým zdravotným postihnutím.

Myšlienka do budúcna – otvorene hovoriť o realite, no nikoho neobviňovať.

viac info o akcii tu.